Odevná dizajnérka Marina Žiaková

Môj UFOdress je aj technologický vynález

Módu začala tvoriť až po päťdesiIatke, okamžite sa však zaradila k najoriginálnejším osobnostiam nielen na domácej scéne. S Marinou Žiakovou, tvoriacou pod značkou Mariná, sme debatovali aj o vychádzaní z komfortnej zóny či o ruskej avantgarde.

Rozhovor odpichnem od vášho UFOdressu, za ktorý ste nedávno získali aj medzinárodné ocenenie na podujatí v Dubaji. Priblížte – čo je to za špeciálny odev?

Ide o jeden kus odevu, ktorý sa dá nosiť päťdesiatimi spôsobmi – ako šaty, nohavice, sukňa, blúzka… Možno tých variantov existuje aj viac, záleží na predstavivosti konkrétnej nositeľky alebo nositeľa, keďže odev je unisex. UFOdress som vytvorila už takmer pred štyrmi rokmi, no ešte stále sa k nemu vraciam, vymýšľam, ako ho zdokonaliť. Dala som si ho aj patentovať.

Vďaka svojej variabilite ide o veľmi ekologický a ekonomický kúsok, zároveň je interaktívny. Nezachytili ste už na UFOdress (ide o skratku Unlimited Fashion Object, pozn. red.) reakcie, že takto by mohlo vyzerať oblečenie budúcnosti?

Dobre hovoríte, na konferencii ITAPA na jeseň 2022 (najväčšia technologická konferencia na Slovensku, pozn. red.) bol UFOdress prezentovaný v rámci galavečera ako technologický vynález. Bolo to vôbec prvý raz, čo bola na tejto akcii módna prehliadka. A páni z publika, v kravatách a bielych košeliach, zároveň vraveli, že prvý raz v živote ich zaujalo niečo, čo súvisí s módou (úsmev).

Ako vám čosi také vôbec napadlo? Viem len to, že ste sa inšpirovali Júliusom Kollerom, významným slovenským konceptuálnym umelcom.

Áno, aj tou skratkou, s ktorou sa hral a rôzne ju vykladal. Zároveň ho zaujímalo aj samotné UFO. Ťažko povedať, či tomu naozaj veril, ale ja si myslím, že trochu aj áno (úsmev). On sa stále hral, medzi životom a umením nerobil rozdiel. Bavil sa aj sám na sebe. Performance robil spoločne s manželkou umelkyňou Kvetou Fulierovou aj s manželmi umelcami Rónaiovcami, fotili sa pri pingpongu, hádzali na seba sieť… Uchvátilo ma to, lebo sama som hravý človek, aj s odevom sa rada hrám.

No predsa len – mali ste od počiatku ambíciu vytvoriť až natoľko variabilný odev?

Vôbec nie – postupne sa to vyvŕbilo. Ale faktom je, že v podstate od začiatku tvorím veci, ktoré dokážu meniť podobu, hoci nie až tak závratne ako UFOdress. Veľmi ma baví strih nohavíc a celkovo sa mi páči aplikovať strih jedného druhu odevu na druhý – na navrhovaní mi robí radosť práve tá konštrukcia, skladanie. Nezaujímajú ma dekorácie, vzory, pracujem výlučne s jednofarebnými látkami, pri ktorých vynikne strih.

Invenčnosť vašich návrhov je o to pozoruhodnejšia, že odevný dizajn ste začali študovať pred siedmimi rokmi, teda až po päťdesiatke. Ako to celé vzniklo?

Ja sa veľmi rada učím. Naozaj neviem, ako mi napadlo práve toto. Šila som aj predtým, ale určite to nebol dizajn. Pôvodne som vyštudovala odbor dejiny, ale po dvoch materských dovolenkách som sa na pôsobenie v tomto odbore necítila. Prekladala som z ruštiny, občas tlmočila, spoluorganizovala výstavy. Po rozvode som sa potrebovala osamostatniť, tak som začala učiť ruštinu. Postupne sa mi zvyšoval počet žiakov, začala som pracovať na jazykovej škole. A keď som sa začala cítiť istejšie, zabezpečenejšie, prihlásila som sa na dvojročné doplnkové štúdium na VŠVU. Bol to platený program, vždy po polroku som si nanovo kládla otázku, či tam chcem zostať.

Išli ste do toho s víziou, že budete reálne navrhovať oblečenie?

Nie, vôbec. Na konci prvého ročníka som však zistila, že ma naozaj celkom baví sa s odevom hrať. Navštevovala som všetky predmety, ktoré sa dali, aj mimo svojho štúdia, potrebovala som teoretickú prípravu. Čiže úplne dobrovoľne som chodila na skúšky, robila som stres sebe i vlastným deťom – smiešne to bolo (smiech). A v druhom ročníku sa vo mne nečakane zjavila túžba mať spolu so študentmi módnu prehliadku. Ide o veľmi pekné podujatie, ktoré si sami organizujú absolventi bakalárskeho a magisterského štúdia. Neviem, kde sa vo mne vzala tá drzosť, ale tak ma to viedlo – ja to chcem!

Zaujímavé je, že do vašej tvorby sa premieta aj vaša zameranosť na históriu – všetky vaše kolekcie sú inšpirované osobnosťami z dejín umenia.

Ja sa musím niečoho chytiť – zhodou okolností už nežijúcich umelcov. Po Júliusovi Kollerovi som sa inšpirovala sochárkou Ernou Masarovičovou a naposledy zas ruskou avantgardou (umelecká epocha v Rusku, ktorá sa vyvinula medzi rokmi 1905 – 1934, pozn. red.). Viem sa proste trafiť do situácie! Po skončení štúdia prišla pandémia, takže nikto nepotreboval oblečenie, a po tom, čo som získala štipendium s veľmi dobrým hodnotením na kolekciu inšpirovanú ruskou avantgardou, napadlo Rusko Ukrajinu. Nevedela som, čo ďalej, už aj samotné slovo „ruské“ sa stalo toxickým. Nakoniec som ho z názvu stiahla, čo je na jednej strane smutné, ale nie až tak, ako by sa zdalo. Lebo túto avantgardu v skutočnosti tvorili spolovice Židia, bolo tam mnoho Ukrajincov, Poliakov – a Rusov len zlomok. Ale tým, že ruské impérium všetko uzurpovalo, aj avantgarda musela byť ruská.

Navyše, vy ste sa inšpirovali predovšetkým Kazimírom Malevičom a ten bol – ako som sa dozvedela vďaka vašej kolekcii – rodák z Kyjeva.

Áno, hoci Malevič nebol ani Ukrajinec, on bol z troch štvrtín Poliak. Nedá sa zaoberať celou avantgardou, musela som to na niečo zúžiť. Zvolila som si Maleviča a k výslednej podobe kolekcie mi pomohol aj syn. Pri jej navrhovaní som experimentovala s farbami, s geometriou, no stále mi čosi chýbalo. A keďže som chcela vytvoriť polovicu odevov pánskych, vždy, keď ma navštívil syn, poprosila som ho, či môžem naňho na päť minút hodiť niektorý zo svojich modelov. Raz som na ňom takto skúšala vlnený top. Páčil sa mu a vraví mi, nech mu podám ešte úzky dlhý prúžok materiálu. Obtočil si ho okolo rukáva, prekrížil a ja som si povedala: geniálne. Zrazu mi to celé zapadlo, v tom prekrížení sa spojilo všetko. V Rusku bolo do 19. storočia otroctvo, ktoré sa volalo nevoľníctvo, a keďže vtedajší roľníci nemali na obuv, nosili na nohách takzvané lapte z lyky, ktoré si zaväzovali k nohám šnúrkami vo forme kríža. Aj Malevič pracoval s motívom kríža – Rusko, pravoslávie, ikony, to všetko sa na ňom podpísalo. Rozhodla som sa, že celá kolekcia bude znázorňovať vidiek, preto som ju nazvala Polia. To slovo odkazuje aj na plochy – teda políčka na Malevičových obrazoch.

V tejto súvislosti treba povedať, že vy sama ste rodáčka z ruskej časti bývalého Sovietskeho zväzu s ukrajinskými koreňmi.

Tak by som to nepovedala. Môj otec bol ukrajinský Žid, ale ja sama som sa tak nikdy necítila, svoje prepojenie s Ukrajinou som precítila až po invázii. Súvisí to asi aj s tým, že ukrajinčina vždy bola považovaná za druhoradý dialekt – niečo na štýl šarišského nárečia. Zosmiešňovala sa, nikdy nebola považovaná za oficiálny jazyk – až vojna urobila z Ukrajiny národ. Aktuálne učím v materskom centre ukrajinské deti slovenčinu. Všetky deti hovoria po rusky – akurát učiteľka s nimi hovorí po ukrajinsky. Čiže je snaha, aby sa k svojmu jazyku vrátili.

Ako sa učí ruský jazyk v súčasnej situácii?

Išlo to do stratena – zostali mi len dvaja študenti. Ale nie je to o averzii voči ruskému jazyku, skôr chýba motivácia. Väčšina ľudí sa učila ruštinu, lebo chcela do Ruska vycestovať – to teraz nie je možné. Iní ju potrebovali kvôli biznisu – ten je tiež pasé. Jazyková škola, v ktorej som učila, sa takisto preorientovala na slovenčinu pre Ukrajincov. Ale ani ukrajinčinu sa nechce nikto učiť – to je veľmi zaujímavý fenomén.

Z bývalého Sovietskeho zväzu ste odišli do Bratislavy v roku 1990, vydali ste sa tu. V akom kontakte ste so svojím rodiskom celé tie roky boli?

Takmer v žiadnom. Bola som tam krátko po odchode z rodinných dôvodov v roku 1991. Akurát v čase prevratu, keď zajali Michaila Gorbačova a držali ho na Kryme. A potom som tam bola ešte raz v roku 2006 – viezli sme do Moskvy výstavu Európsky neokonštruktivizmus. Na začiatku som tam nechodila asi aj preto, lebo som sa bála, že ma to bude ťahať späť. Keď sa mi v roku 1993 narodilo prvé dieťa, úplne som sa ukotvila na Slovensku.

Rozumiete, prečo je na Slovensku také rozšírené rusofilstvo?

Úprimne – vôbec. Tí ľudia si absolútne nevedia predstaviť, ako to v Rusku vyzerá. Človek ako ľudská bytosť tam neznamená nič. Rusi tiež nevedia zodpovedne pracovať. Prečo majú radi zahraničné výrobky? Lebo vedia, ako vyrábajú tie vlastné. Zo súčasnej situácie som nesmierne nešťastná, nemá to žiadnu perspektívu. Rusi, alebo aspoň veľká väčšina z nich, pravdepodobne demokraciu nepotrebujú. Veď tam dostanete päť rokov za to, keď vás niekto udá, že si pozeráte v mobile informácie proti ruskej armáde. Ja to nazývam stalinizmom počas éry internetu. Rozhodne nemožno spájať ruskú kultúrnu elitu v zmysle baletu či literatúry s národom. Tam je veľká priepasť. Tí, čo obhajujú Rusko, sa často oháňajú práve kultúrou, avšak bez toho, aby s ňou mali skutočný kontakt. Som presvedčená, že ani Putin nie je žiadny čitateľ ruskej literatúry. Súčasná ruská ideológia je mišmaš vyskladaný z rôznych zdrojov. Ale o tom by lepšie porozprával brat (politológ Grigorij Mesežnikov, pozn. red.).

Keď už sme pri tých koreňoch, neuvažovali ste nad tým, že by ste sa v odevnom dizajne inšpirovali židovstvom?

To nie, to mám v sebe vyriešené. Tú potrebu nemám. Navyše, nemám rada, keď sa v odevných kolekciách riešia napríklad aj negatívne témy. Móda musí byť pozitívna, inak ju ľudia nebudú chcieť nosiť.

Je pravda, že židovstvo je zaťažené holokaustom, ale ja som mala na mysli prezentovať ho v nejakej menej známej, pre ľudí prekvapivej podobe.

Zatiaľ naozaj nemám takú potrebu. Robím nadnárodné veci, ktoré by mali osloviť všetkých, a nikoho nechcem zaťažovať svojím židovským pôvodom. Mne sa celkovo nepáči, keď sa v rámci umenia vyčleňuje nejaká skupina: ženy umelkyne, Židia umelci…

Ale predsa len sa ešte spýtam: až po tom, čo ste v roku 1990 prišli žiť na Slovensko, ste sa dozvedeli, že Židia boli odtiaľto počas druhej svetovej vojny násilne vyvezení. Nemali ste po tejto informácii chuť odísť?

Ale kam? Do Izraela alebo kam?

Neviem. Pýtam sa na to, lebo si myslím, že muselo byť ťažké emočne sa s tým vyrovnať.

Možno som mala šťastie, že som nemala okolo seba antisemitsky naladených ľudí. Navyše, môj vtedajší manžel sa profesionálne venoval téme židovstva. Samozrejme, tiež som sa čudovala, že keď sa Židia po druhej svetovej vojne vracali, prečo sa vracali práve na Slovensko. Ja som však mala iné starosti: musela som sa naučiť jazyk, vychovávala som deti… Navyše, nikdy som nechcela odísť do Izraela. Veď aj tam je veľmi komplikovaná politická situácia – Židia sa hádajú so Židmi.

Čím teda bude inšpirovaná vaša najbližšia kolekcia?

Bauhausom a konštruktivizmom. Logicky sa mi to napojilo na Maleviča aj na avantgardu – v podstate sa to aj prelínalo. V Bauhause išlo o jednoduchosť, funkčnosť – a to je to, čo oslovuje aj mňa. A tiež o konštrukčnosť a avantgardnosť, čo je podľa mňa teraz veľmi aktuálne.

Máte za sebou aj prvé spolupráce s divadlom. Ako vás baví robiť kostýmy na divadelné inscenácie?

Veľmi. Oslovil ma režisér Tomáš Procházka, ktorý robí aj dramaturgiu Fashion LIVE! a pozná moju tvorbu. Ide o inscenáciu Hra pre dvoch od Tennesseeho Williamsa. Keď mi poslal text tej hry, nepochopila som, čo sa tam deje. Ide o psychologickú drámu medzi súrodencami, ktorí nie sú úplne v poriadku. Tennessee Williams sa pri jej písaní inšpiroval vlastnou rodinou. Mal sestru chorú na schizofréniu, ktorá bola podrobená lobotómii, čo bola v USA 40. rokov veľmi zaužívaná metóda – jej autor za ňu dokonca dostal Nobelovu cenu. Pritom človeku pri tomto zákroku odpália všetky emócie – upokojí sa síce, ale stane sa z neho živá mŕtvola. V USA takto zmrzačili 90-tisíc ľudí. Hra je veľmi náročná na vnímanie – súrodenci hrajú, raz sú hercami, raz civilnými postavami, menia si mená, identity… Vytvorila som na túto hru niekoľko kostýmov pre dvoch hercov, jeden z nich sa mení na tri spôsoby. Raz je z neho zvieracia kazajka, potom šaty s mašľou… Videla som tú hru už sedemkrát a stále ma baví. A to som pritom nesmierne náročná diváčka (úsmev)! Potom prišla ďalšia ponuka pre Divadlo bez masky. Spolupráca bola tiež skvelá!

Váš príbeh je inšpiratívny v tom, že ukazuje, čo všetko sa môže stať, keď človek vyjde z komfortnej zóny. Hovoria vám konkrétni ľudia, že ste ich inšpirovali?

Jedna pani z divadla mi písala, že som ju inšpirovala ísť študovať – je v mojom veku, možno ešte staršia. Aj ďalšiu ženu som inšpirovala ísť na školu. Aj mi kopírujú modely – čiže hej, inšpirujú sa (úsmev). Áno, to je také klišé psychológov, že pokiaľ nevyjdete zo svojej komfortnej zóny, tak sa neposuniete. Ale ja som sa cítila počas štúdia extrémne komfortne.

Zároveň to však muselo byť v mnohom diskomfortné. Stálo vás to veľa peňazí, osem hodín denne ste popri práci študovali.

Je pravda, že v tom čase som ani nechodila, iba behala, aby som všetko stihla. Ale bola som strašne šťastná, bolo mi dobre. Tešilo ma byť medzi študentmi, mám rada umenie, predovšetkým to konceptuálne, zaujíma ma, ako taký umelec myslí, prečo robí práve to, čo robí. Zároveň sa až tak nezaoberám tým, čo robia iní, napríklad veľkí slávni dizajnéri, nepozerám si na internete ich kolekcie. Možno je to škoda, možno by som vytvorila viac modelov (smiech).

Vaša cesta je iná – intenzívny ponor do vlastného sveta pod vplyvom výtvarných umelcov.

No neviem, ako dlho to ešte bude trvať. Je pravda, že čosi bolo vo mne naakumulovalované, čo vytrysklo von. Vychádzajú zo mňa samé mladé odevné modely. Neviem prečo. Ale práve toto je pre mňa najväčšie ocenenie – že ma chcú mladí. Že som v jednej línii s mladými návrhármi, hoci som možno najstaršia slovenská návrhárka.

Asi to bude tou vitalitou. Pôsobíte veľmi slobodne.

Ďakujem. Mám zimomriavky. Áno, cítim sa veľmi slobodne. Slobodu som získala už tým, že som zistila, že sa dokážem o seba samu postarať, že dokážem byť samostatná. Zároveň som si doteraz nezvykla na to, že som dizajnérka. Nemôžem povedať, že som našla, čo som celý život hľadala. Vôbec som to nehľadala. Mám pocit, že sa ešte stále na niečo hrám – a to ma najviac baví. Čoraz častejšie mi však známi hovoria, že by som mala ísť ďalej. Ale ja nepoznám jasný smer. Nevyvíjam dostatočnú aktivitu, aby sa moje oblečenie aj reálne predávalo. Lebo sa toho trochu aj bojím. Kto to bude šiť? Ako budem robiť marketing? Samozrejme, chcem, aby sa moje oblečenie nosilo – to je asi to najväčšie šťastie. Chcem tiež, aby sa to predávalo – ale zase nechcem robiť masové kolekcie. A, samozrejme, chcem byť slávna. Je strašne príjemné, keď vám tlieskajú. Keď som prvý raz mala vyjsť na pódium, cítila som sa ako vystrašená teta. Ale zistila som, že je to veľmi slastný pocit, a už sa ho nechcem vzdať (úsmev).

Čiže máte veľké ambície?

Samozrejme, že mám. Bojím sa však, aby som nestratila tvorivosť, aby som sa neprestala hrať. Navyše nechcem ani sponzorov, nechcem sa nikomu zaviazať. Napríklad v Rusku, ale aj na Ukrajine to funguje tak, že dizajnér pošle balíček nejakému známemu človeku a ten jeho tvorbu spropaguje na svojom Instagrame. Ale mne je čosi také odporné. Prečo by som sa mala vnucovať s niečím, čo sa ani nemusí páčiť? Laici majú tiež mylnú predstavu, že dizajnéra si vyberie podujatie, zaplatia ho a on hviezdi. Pritom je to úplne naopak. Dizajnér môže prezentovať, kde len chce, aj v New Yorku, aj v Miláne – kam ma organizátori stále volajú –, ale musí si to zaplatiť. A, samozrejme, na prehliadkach nič nepredáte. Raz som však spravila chybu: ponúkli mi zadarmo účasť na Milano Fashion Week, zrejme im niekto vypadol. Ja som však dva dni nato mala prehliadku kolekcie vo Viedni, zľakla som sa a odmietla. Spätne ľutujem, že som nevyšla z komfortnej zóny. V poslednom čase ma baví pozerať si spätne záznam z prehliadky inšpirovanej Malevičom – a hovorím si, však to je ozaj dobré! Počas práce nad kolekciou som objavila pre seba suchý zips a počas prehliadky som na tie jednofarebné modely lepila zvyšky látok, čo evokovalo obrazy Maleviča. Modely a modelky teda vytvárali akési obrazy. A čo bolo zaujímavé, pri úplne poslednom modeli som náhodou nalepila kúsok modrej a kúsok žltej látky – vyzeralo to ako ukrajinská vlajka. Až následne som sa dozvedela, že chlapec, čo ho predvádzal, bol Ukrajinec. Tak presne pre takéto momenty mi to celé dáva zmysel.

Hravá konštruktérka oblečenia

Pre Marinu Žiakovú je tvorba hrou – a hravosť vnáša aj do svojich modelov. Aj preto sú zväčša variabilné a každý si môže nájsť vlastný spôsob, ako ich nosiť.

Módu začala tvoriť až po päťdesiIatke, okamžite sa však zaradila k najoriginálnejším osobnostiam nielen na domácej scéne. S Marinou Žiakovou, tvoriacou pod značkou
Mariná, sme debatovali aj o vychádzaní z komfortnej zóny či o ruskej avantgarde.

MARINA ŽIAKOVÁ po prehliadke kolekcie UFO na podujatí MQ Vienna Fashion Week v roku 2020.

Foto: Robert Tappert

UFODRESS na podujatí World Fashion Festival Awards v Dubaji.

Foto: Thomas Lerch,

MODELY z poslednej kolekcie Polia inšpirovanej Kazimirom Malevičom.

Foto: Roman Stražanec/Mix model management

HERCI Zuzana Haverda a Lukaš Pišta v Hre pre dvoch, Nová scéna. Marina Žiaková je autorka kostýmov.

Zroj: HN Magazín    |    Text: Iveta Grznárová   |    Foto: Peter Mayer